Rodon - knihovna, umění, hudba, fotogalerieVzrůst mravnosti a morálky je nezbytnou podmínkou rozvoje společnosti.

František Škvrdna zevrubně zhodnotil širší souvislosti summitu mezi Donaldem Trumpem a Vladimirem Putinem v Helsinkách. 

Vyvrcholením „doby summitovej“ leta 2018 sa stalo stretnutie V. Putina a D. Trumpa v Helsinkách 16. júla 2018. Môžeme diskutovať o tom, či skutočne išlo o najvýznamnejší summit zo šiestich, ktoré sa uskutočnili v priebehu necelých šiestich júnových a júlových týždňov tohto roku, ale mediálno-politicky vzbudil najväčší rozruch. Možno ho označiť aj za najväčšiu udalosť politickej sezóny, ktorá bude zo všetkých summitov tohtoročného leta ešte nejaký čas najviac rezonovať. Vzhľadom na to, že vlastne jediným mediálnym „výstupom“ zo summitu je záznam z tlačovej konferencie, ktorý si každý môže pozrieť, sa viac zameriame na úvahy o širších súvislostiach stretnutia.

Osoby V. Putina a D. Trumpa špecificky spájajú všetky summity dokopy, pričom na každom z nich sa hovorilo aj o Rusku, ktoré tak ostáva jedným z hlavných hráčov svetovej politiky, samozrejme, v protirečivej interpretácii. Rôzne vyjadrenia o izolácii Ruska teda nemajú opodstatnenie a predstavujú len akési stony a jajčania mediálnych červov plaziacich sa v bahne sofistikovane manipulovaných informácii západného hlavného prúdu.

D. Trump – „škodná“ v revíre vládnucich západných elít ortodoxného neoliberalizmu?

Hlavnou postavou svojrázneho „seriálu“ sa stal D. Trump, ktorý sa zúčastnil na štyroch summitoch (jeho hlavní západní spojenci, ktorí boli aj na summite G7 – E. Macron, T. Mayová a A. Merkelová – majú „len“ tri účasti). V. Putin hoci bol len na dvoch summitoch, patrí asi k najspokojnejším účastníkom tohto „seriálu“ (dúfame, že nás zato zanietení bojovníci za jediný správny a „slušný“ svet v Denníku N či na stránke Aktualít alebo nejakého bulvárneho média neobvinia z rusofilstva), lebo sa začalo nové kolo diskusií o tom, aký má byť vzťah Západu k Rusku.

Ak aj neuplatníme metódu obsahovej analýzy, ktorá sa pri hodnotení tlače využíva, dá sa predpokladať, že už niekoľko desaťročí (možno ešte nikdy) sa v proamerických západných médiách neobjavil medzi politikmi USA taký nezodpovedný, škodlivý a nebezpečný element, ako je D. Trump. Jeho hodnotenie po helsinskom summite upadlo v západnom hlavnom prúde na najnižšiu možnú mediálno-politickú úroveň.

Ironicky dodáme, že po všetkom, čo sa o ňom napísalo, už chýba len návrh na jeho impeachment. Zatiaľ to je len list šiestich demokratických senátorov (medzi nimi aj C. Schumera – vedúceho demokratickej menšiny v Senáte) zo 17. júla s 13 otázkami pre prezidenta, ktorý je zakončený: „Pán prezident, netrpezlivo čakáme na Vaše odpoveď.“
(Originál tu.)

V niektorých kruhoch, náchylných ku konšpiráciám, sa D. Trump považuje za politika (hrozbu), ktorý sa podobá M. S. Gorbačovovi. Ortodoxných neoliberálov, ale aj časť neokonzervatívcov desí to, že vraj tak ako Gorbačov „spôsobil“ rozpad ZSSR, konanie Trumpa podnecované z pozadia môže priviesť ku kolapsu USA, „kolektívneho“ Západu, rozpadu NATO a pod.

Končí D. Trumpom tradičná zahraničná politika USA?

Zo širšieho pohľadu stoja za úvahu provokatívne myšlienky ruského medzinárodnopolitického experta F. Lukianova, v článku Čo ďalej zo 17. júla v novinách Rossijskaja gazeta. Uviedol v ňom, že helsinský summit má šancu vojsť do dejín. Nepôjde však už o medzník vývoja medzinárodných vzťahov, ale o výraznú ilustráciu toho, že klasickej zahraničnej politiky (v USA) už niet. Čoraz viac sa stáva zajatcom vnútropolitickej situácie v štáte.

Ak sa na summit pozrieme z hľadiska klasických zahraničnopolitických kritérií, možno jeho výsledky považovať za úspešné. Podarilo sa prekonať dlhú prestávku v summitoch, ktorá nebola normálna. Posúdil sa rad významných aktuálnych problémov. Celkový charakter rozhovorov bol pracovný a vyústil do zdržanlivého optimizmu, že sa v nich bude pokračovať. Vo vynútenom mediálno-politickom slalome, do ktorého sa D. Trump po útokoch na svoju osobu pustil, už uviedol, že uvažuje o pozvaní V. Putina na návštevu USA.

Najväčší problém spočíva v tom, že médiá a politikov v USA nakoniec zaujímala len jedna téma – či sa opýtal D. Trump V. Putina na ruské zasahovanie do volieb a ako na jeho odpoveď zareagoval. Neprajníci stretnutia krátko pred jeho konaním zvýšili napätie tým, že zo zasahovania do volieb bolo obvinených 12 príslušníkov GRU (ruskej vojenskej rozviedky) a hystericky dokazovali, že ruské kyberhrozby prudko rastú. Riaditeľ Národnej rozviedky D. Coats (vymenovaný už D. Trumpom) situáciu prirovnal dokonca k 11. septembru 2001, lebo vraj teraz červená žiarovka svieti už stále.

Tu sa D. Trump dopustil veľkej chyby. Podcenil agresívnosť zanietenia obviňujúcich a vážnosť ich útoku. Nepostrehol najvýznamnejší detail (bola to nastražená pasca?). Napriek tomu, že vyjadrenia sa príliš neodlišovali od doterajších, jedna vec je rutinne odpovedať na obvinenia o komplote doma a celkom iné je hovoriť o ňom v prítomnosti osoby, ktorá sa zo zorganizovania akcie obviňuje. D. Trump mal myslieť na to, že z kontextu útokov sa dalo vycítiť, že sa položí priama otázku, komu verí viac – Putinovi alebo vlastným tajným službám.

Dopredu mala byť pripravená rafinovaná, vyhýbavá odpoveď, aká sa na tejto úrovni vystupovania od politika jeho formátu očakáva. Vôbec v nej nejde o pravdu, ale o odpoveď, ktorá by neurazila V. Putina a bola „prijateľná“ aj pre rusofóbnu Ameriku. To, čo sa „prepečie“ v odpovedi „na plošinke“ pred Bielym domom alebo v agitačnom vystúpení kdesi na americkom vidieku, na summite priťahujúcom pozornosť celého sveta nestačí. D. Trump zapôsobil podľa hodnotenia západného hlavného mediálno-politického prúdu veľmi zlým (katastrofálnym) dojmom. V prítomnosti vodcu štátu, ktorý sa obviňuje v hroznej zlomyseľnosti voči Amerike, oponoval vlastným tajným službám (to, že ich „spravodajským informáciám“ už veľká časť sveta po nehoráznom klamstve pred inváziou do Iraku v roku 2003 neverí, je celkom iná vec).

Obsah a výsledky rozhovorov po tomto „extempore“ vlastne nikoho už ani (v USA) nezaujímajú. Na D. Trumpa sa znieslo tsunami obvinení. Ukazuje sa prinajmenšom na jeho slabosť a nekompetentnosť a najčastejšie sa spomína zrada. Médiá so škodoradosťou porovnávajú „úbohosť“ D. Trumpa s „víťazstvom“ V. Putina. Možno povedať, že vnútropolitická pozícia D. Trumpa sa od jeho nástupu do prezidentského úradu posilnila, ale tento „prehrešok“ zrejme aj ju v dôsledku mediálno-politických útokov výrazne oslabí.

Pri čiernobielom pohľade politikov a médií v USA to  neznamená ani žiadne víťazstvo Moskvy v rusko-amerických vzťahoch, lebo nič sa nemení. Môže to však zvýšiť jej sebavedomie (Rusi si stále zakladajú na výnimočnosti svojich vzťahov /aj súperení/ so Spojenými štátmi vo svetovej politike). Rusko-americké kontakty (predtým kontakty ZSSR a USA) na najvyššej úrovni nikdy neboli jednoduché a priamočiare, ale takáto „mína“ pod ne v Spojených štátoch nebola doteraz založená, minimálne nie po rozpade bipolarity.

Zastavíme sa preto stručne pri niektorých momentoch z vývoja týchto kontaktov od čias druhej svetovej vojny, keď od prvého takéhoto stretnutia neubehlo ešte ani 75 rokov. Nie je na škodu poučiť sa z minulosti, lebo v súčasnej politike často „provokovanej“ nedovzdelanými, neodbornými a pritom zaslepenými novinármi postihnutými neoliberalizmom, sa neraz sarkasticky tvrdí, že nové je len pripomenutím dobrého starého, na ktoré sa už zabudlo.

O histórii – stretnutia najvyšších predstaviteľov ZSSR a USA počas druhej svetovej vojny

K historicky vôbec prvému stretnutiu najvyšších predstaviteľov ZSSR a USA (diplomatické styky medzi nimi sa nadviazali až v roku 1935) došlo v rámci konferencií počas druhej svetovej vojny o usporiadaní pomerov po nej. Išlo o teheránsku konferenciu na prelome novembra a decembra 1943. Nasledovala jaltská konferencia vo februári 1945. Ich účastníkmi bola „Veľká trojka“, ktorú tvorili J. V. Stalin (generálny tajomník ÚV Všezväzovej komunistickej strany (boľševikov), predseda Rady ľudových komisárov ZSSR /vlády/ a predseda Štátneho výboru obrany), prezident F. D. Roosevelt a W. Churchill (premiér /prvý minister/ Veľkej Británie – ten však bol v Moskve už v auguste 1942).

Na tretej konferencii v Postupimi v júli a auguste 1945 bol za ZSSR opäť J. V. Stalin, ale USA zastupoval už H. Truman, ktorý sa stal prezidentom USA po smrti F. D. Roosevelta (12. apríla). Od 26. júla na základe výsledkov volieb vo Veľkej Británii W. Churchilla na konferencii nahradil C. Attlee.

Dnes vidíme, že časť „parahistorikov“ prepisuje dejiny a „oduševnene manipulatívne“ tvrdí, že Hitlera porazil Západ. Niekedy pritom obviňujú USA (obzvlášť F. D. Roosevelta) a Veľkú Britániou aj z ústupčivosti ZSSR. Avšak na konci druhej svetovej vojny žiadny reálne uvažujúci odborník nepochyboval o tom, že hlavnú ťarchu bojov vo vojne nesie Sovietsky zväz.

W. Churchill sa ešte začiatkom januára 1945 obrátil na J. V. Stalina. Americko-britské sily sa ocitli v podmienkach nemeckej operácie „Stráž na Rýne“ (známejší je názov udalosti ako „Bitka v Ardenách“) v ťažkej situácii. Britský premiér „sondoval“, či môžu počítať s útočnými operáciami Červenej armády na východnom fronte (čo by im uľahčilo postavenie).

Aj na Ďalekom východe mali americko-britské sily eminentný záujem na tom, aby ZSSR vstúpil do vojny s Japonskom. Hlavná vojenská sila Japonska – Kvantunská armáda v počte okolo jedného milióna vojakov bola v Číne. Dosť ťažko si predstaviť (najmä logisticky), že by sa tam americko-britské sily v dostatočnom počte presunuli a vstúpili do boja s ňou, a to aj po zvrhnutí atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki.

„Veľkú trojku“ spájal spoločný cieľ – poraziť hitlerovské Nemecko. Hoci sa pritom neraz rozchádzali v názoroch a dochádzalo aj k sporom, prechovávali k sebe úctu. No pred koncom vojny sa vzťahy medzi Spojencami skomplikovali. H. Truman nemal ľudský ani štátnicky rozmer F. D. Roosevelta („… nedisponoval ani štipkou Rooseveltovej obratnosti.“ /in Stone, O. – Kuznick, P.: Utajené dějiny Spojených států. Temné stránky americké historie od anexe Havaje po tažení v Iráku, Brno, CPRESS, 2015, s. 132/). Vo W. Churchillovi sa znovu prebudila podozrievavosť voči Rusku a antisovietizmus. Výsledkom bol tesne po skončení bojov v Európe návrh na rozpracovanie operácie Unthinkable (Nemysliteľné), v ktorej sa hypoteticky počítalo s vojnou USA a Veľkej Británie s využitím asi 10 – 12  nemeckých divízií proti ZSSR.

Zdroj: noveslovo.sk