Rodon - knihovna, umění, hudba, fotogalerieVzrůst mravnosti a morálky je nezbytnou podmínkou rozvoje společnosti.

Korene rusofóbie možno nájsť vo vojnových udalostiach v 19. storočí. Ide najmä o obdobie po krymskej vojne, ktorú zakončila Parížska mierová zmluva v roku 1856. Znamenala však aj koniec európskeho koncertu veľmocí vo svetovej politike. Nasledujúci vývoj priviedol Európu k vypuknutiu prvej svetovej vojny, ktorá kruto poznačila celý svet.

Od tých čias je rusofóbia v angloamerickom priestore a neskôr aj značnej časti západného sveta vôbec až politickou posadnutosťou. K jej rozširovaniu prispela aj geopolitika, ktorá vysvetľuje fungovanie sveta na zjednodušenom formálnom základe vybraných zemepisných priestorových charakteristík štátov a ich vzťahy charakterizuje ako boj medzi mocnosťami mora a pevniny.

Pozadie tejto pochybnej idey spočíva v tom, že sú vlastne len dva štáty, ktoré sú mocnosťami mora – v minulosti Veľká Británia a v 20. storočí (najmä po druhej svetovej vojne) už iba USA. Nepriamym dôkazom využívania tejto „teórie“ až do súčasnosti je veľká flotila lietadlových lodí USA, ktoré majú v službe desať takých lodí s výtlakom viac ako 100 000 ton. Jedenásta majú uviesť do prevádzky tento rok, ale ohrozujú to rôzne technické ťažkosti. Označiť lietadlovú loď za nástroj obrany, ktorú potrebujú „ohrozované“ USA pre svoju bezpečnosť, môže len diletant alebo ignorant, ktorými sa to v kruhoch „paraanalytikov“ medzinárodných vzťahov a bezpečnosti – aj na Slovensku – len tak hemží.

Všetky ďalšie súčasné i minulé mocnosti – Rusko (aj bývalý ZSSR), Francúzsko, Nemecko, ČĽR (Čína), Osmanská ríša a pod. – podľa takejto geopolitiky boli a sú len mocnosťami súše. Hoci sa geopolitická „teória“ teší pozornosti v mnohých štátoch, predsa len jej výklad koniec koncov smeruje k rôznemu zdôvodňovaniu, že sú to USA, ktoré majú potenciál vládnuť svetu.

Ďalšiu vlnu rusofóbie predstavoval antisovietizmus, ktorý politiku ZSSR pokladal za pokračovanie ruskej imperiálnej politiky (aj keď sa rozširujú teórie konšpiračného charakteru, že za revolúciami v roku 1917 stáli Nemecko a iné západné štáty so svojimi peniazmi a boľševici boli len bábkami v ich rukách). Aj po tejto vlne svet čakala nová veľká vojna. Čoraz väčšmi sa zakrýva, že hlavným bojiskom bola Európa a najväčšiu ťarchu bojov mal na pleciach ZSSR. Zabúda sa aj na to, že Japonsko – spojenec Nemecka – najväčšie násilie i ukrutnosti spáchalo voči Číne. Je smutné sledovať hysterickú rusofóbiu v Poľsku, alebo, čo je ešte horšie, na Ukrajine a v pobaltských republikách spojenú aj s otvorenou propagáciou fašistických pohrobkov.

Menšiu vlnu rusofóbie – spojenú s antisovietizmom (a antikomunizmom) spustila administratíva prezidenta USA R. Reagana v 80. rokoch minulého storočia. ZSSR síce zanikol, ale nie vďaka rusofóbii či antisovietizmu. Či je však dnešné usporiadanie sveta spravodlivejšie, lepšie a bezpečnejšie, než to, čo bolo, sa už povedať nedá.

Nejaký čas sa zdalo, že rusofóbia upadla do zabudnutia. Po prejave prezidenta RF V. Putina na bezpečnostnej konferencii v Mníchove vo februári 2007 sa však zdvihla nová vlna rusofóbie. K jej gradácii došlo po vypuknutí ukrajinskej krízy a zásahu Vzdušno-kozmických síl RF v Sýrii po jeho vyžiadaní prezidentom Sýrie B. al-Asadom.

Prím v šírení súčasnej rusofóbie zohrávajú USA a NATO. Označovanie Ruska za hrozbu pre USA je len prejavom bezodného zúfalstva Washingtonu nad postupnou stratou pozícií vo svetovej politike a bezpečnosti a vyúsťuje do nebezpečného úsilia o vytváranie chaosu, v ktorom by sa to stratilo.

Vyjadrenia ministrov obrany i zahraničných vecí USA na túto tému sa vyznačujú až schizofréniou – raz reči o narastajúcej ruskej vojenskej hrozbe pre USA, ale vzápätí presviedčanie európskych členov NATO, že sa nemusia báť „zlých Rusov“, lebo Washington posilní svoju vojenskú prítomnosť v Európe. Výrokom generálov a predstaviteľov vojensko-priemyselného komplexu o zastaranosti a neefektívností zbraní USA sa už vôbec nečudujeme – sú však vodou na mlyn finančnej kríze Washingtonu i sveta, ktorému diktuje dolár.

Zaujímavé sú aj vyjadrenia predstaviteľov NATO, najmä jeho generálneho tajomníka J. Stoltenberga. Ich obsahová analýza by ukázala, že tiež je v nich politická rozorvanosť duše – NATO je dosť silné, aby odolalo ruskému útoku, ktorého zámery sa však nedajú dokázať. A neskôr sa akoby mimochodom dodá, že s Ruskom sa bude rokovať, lebo bez neho (a uznania jeho záujmov) sa bezpečnosť v Európe nedá dosiahnuť.

Týmto výrokom sekundujú závery šéfa Vojenského výboru NATO – českého generála P. Pavla, ktorý vidí ruské nebezpečenstvo pomaly za každým kopčekom či lesíkom a uvažuje o tom, že proti nemu možno použiť aj jadrové zbrane. Do tohto scenára zapadajú najnovšie aj výroky nového veliteľa vojsk USA v Európe generála C. Scaparrottiho, ktorý je zároveň vrchným veliteľom spojeneckých síl (rozumej NATO) v Európe. Obrodzujúce sa Rusko vraj ohrozuje NATO a prioritou sa stáva zadržiavanie ruskej agresie.

V ťažkom období, ktoré dnes EÚ i celá Európa zažíva, pripomenieme, že v európskych dejinách rusofóbia nikdy neviedla k ničomu dobrému a problémy vždy len vyhrocovala. Jej výsledkom bolo zvyšovanie napätia, ktoré podrývalo ekonomickú i politickú stabilitu na kontinente. Spamätá sa aspoň niekto z vodcov EÚ, aj keď USA a NATO sú iného názoru?

Zdroj: noveslovo.sk