Rodon - knihovna, umění, hudba, fotogalerieVzrůst mravnosti a morálky je nezbytnou podmínkou rozvoje společnosti.

Tomášovi Halíkovi som strašne vďačný, nebyť jeho, možno nie som katolíkom. Žiaľ, s väčšinou jeho postojov sa dnes nedokážem stotožniť. Katolicizmus by nemal kolaborovať s moderným sekulárnym svetom, hovorí český kňaz Štěpán Smolen.

Keď sme robili pred Vianocami tento rozhovor a prišli sme na faru do Mladej Boleslavi, privítala nás zvonitá slovenčina a humor miestneho dekana Pavla Poláčka, pôvodom z Kysúc. Jeho kaplán o. Štěpán, je tiež pôvodom Slovák, trochu nezvyklo z južnej zeme. V momente sme sa tam cítili ako doma. Aj keď tamojšie problémy, o ktorých nám pri obede obidvaja kňazi hovorili, sú výrazne iné, aké poznáme u nás. So Slovákmi však, ako sa dočítate, do veľkej miery súvisia.

A ešte jedna vec. Keď som Štěpánovi Smolenovi položil otázku na Tomáša Halíka, bol dlho ticho, nikto ešte v rozhovore po položenej otázke nebol tak dlho ticho. Tak treba rozumieť aj jeho odpovedi.

Ešte krátko bio: Štěpán Smolen (35) je český katolícky kňaz, pochádza z Českého Krumlova. Na Karlovej univerzite vyštudoval filozofiu, religionistiku a teológiu, v roku 2015 bol vysvätený za kňaza, pôsobí vo farnosti Mladá Boleslav v litoměřickej diecéze. V nadchádzajúcom roku vydá Postoj jeho knihu.

Pôsobíte v jednom z najateistickejších kútov Česka, koľko ľudí chodí v nedeľu do kostola v Mladej Boleslavi?

Mesto má asi 50-tisíc obyvateľov, sme tu jedna farnosť, spolu príde v nedeľu do kostola 300 až 500 ľudí. Sme tu dvaja kňazi, spolu s arcidekanom máme na starosti 9 ďalších farností v okolí, väčšinou ide o duchovne mŕtve miesta, kde však príde do kostola 3 až 10 ľudí. Väčšina práce tam spočíva v udržovaní budov, aby nespadli. V obciach bývajú sväté omše raz za mesiac, spolu mávame 7-8 nedeľných sv. omší.

Časť vašej farnosti sú Sudety, priblížte, ako tam vyzerá náboženský život.

Severočeské Sudety boli kedysi jednou z najvyspelejších oblastí republiky, priemyselne aj nábožensky, takmer všetci, ktorí tu žili, boli nemecky hovoriaci katolíci.  Dôkazom sú niektoré kostoly, ako napr. v Krásné Lípě, kde je kostol s galériami ako v divadlách, aby sa tam zmestili ľudia. Cez vojnu to bolo prosperujúce mesto, dnes tam žije len 3,5 tisíca ľudí, polovica sú Rómovia, najmladší farník v kostole má 60 rokov, spolu je tam 10 farníkov. To sú Sudety dnes.

Posledný nemecky hovoriaci biskup našej diecézy Antonín Alois Weber počas svojej biskupskej dráhy birmoval pol milióna ľudí, dnešný biskup Baxant počas svojej kariéry birmoval možno 3 000 osôb. Ľudia, ktorí tu dnes žijú, pripomínajú kmeň, ktorý nerozumie symbolom a kultúre miest, ktoré tu zostali po predchádzajúcom kmeni. Je im to cudzie. Zmenila sa tu príroda, kultúra, ľudia.

Iný príklad, obec Postoloprty. Po  skončení druhej svetovej vojny tu došlo  k masakre, de facto genocídnemu vyvraždeniu internovaných mužských  obyvateľov, ktorí hovorili nemecky. Nikdy sa to nevyšetrilo, nie je úplne jasné, kto vydal rozkaz, ale je zrejmé,  že sa na tom podieľala časť miestnych obyvateľov.

Doteraz sa o tom nehovorí. Ak sa tam objaví nejaká pamätná doska, buď je ignorovaná, alebo zničená. Duchovne to túto obec nesmierne ťaží. Poznajte pravdu a pravda vás oslobodí, hovorí evanjelium, keď pravdu popierajú celé generácie ľudí, musí to zmeniť duchovnú klímu.

Váš dekan nazval túto obec prekliatou.

Ja som tam farárom nebol, jeden môj kamarát tam istý čas pôsobil, mával 4 až 5 bohoslužieb, na tri z nich nikto neprišiel, stretol možno 8 až 10 ľudí. Je to jedno z duchovne najviac mŕtvych oblastí na mape Českej republiky.

Spolu s plzenskou diecézou sme najviac ateistickou oblasťou v Čechách. Má to aj svoju výhodu, mladí ľudia tu ku kresťanstvu často pristupujú ako k budhizmu, nikdy o tom nič nepočuli.

Je to vôbec možné? Na námestiach stoja kostoly.

Príklad: Pred dvomi rokmi prišiel mladý muž, ktorý mi povedal, že chce byť pokrstený. Spýtal som sa ho prečo. Odpovedal, že má ísť za krstného otca na Morave. Povedal som mu, že úmysel je pekný, ale účelovo ho pokrstiť nemôžem, že musí uveriť v Boha a Ježiša Krista, čo znamená zmenu životného štýlu. Vyzval som ho, aby si to rozmyslel a prišiel o 14 dní. O dva týždne sa vrátil.

Poslal som ho potom na svätú omšu, hovoril mi, že to bolo pre neho silné, nikdy nič také nezažil, neskôr dodal, že v kostole nikdy predtým nebol. Bol to 30-ročný vzdelaný muž, pracoval ako manažér.

Iný príklad: Prišli ľudia, ktorí chceli pokrstiť svoje dieťa kvôli starým rodičom. Chcel som ich naviesť, prečo to robia, a ukázal im na kríž nad stenou a spýtal sa ich: „Kto tam visí?“ Oni odpovedali: „Pápež?“

Pred pár rokmi sme mali aféru, keď sa v maturitných otázkach objavila otázka na Judáša, žiaci sa búrili, prečo od nich štát vyžaduje niečo, čo nie je v osnovách.

Samozrejme, nájdete tu aj iné prípady, ale fakt je, že väčšina praktizujúcich u nás sú Slováci, Poliaci a ľudia z Moravy. Tunajší bežní ľudia sa tu s kresťanstvom nestretnú nikde.

Koľko zo Slovákov, ktorí tu žijú, si udržalo vieru a koľkí ju stratili?

Ťažko povedať, koľko Slovákov tu žije. Ubytovne sú plné, mnohí ľudia tu ale nemajú trvalý pobyt. Na svätú omšu na Sedembolestnú Pannu Máriu, ktorá je v slovenčine, chodia ľudia, ktorých sme predtým nevideli, je to pre nich kultúrna tradícia.

Keď prídu Slováci, ktorí chcú pokrstiť dieťa, a spýtam sa ich, či chodia do kostola, povedia, že na Slovensku áno. Doma na Slovensku nechávajú svoju kultúru aj náboženskú prax.

Je tu aj dosť veľká časť, ktorá vieru praktizuje. Cudzinci tvoria asi polovicu našej farnosti. Vidieť to aj na tom, že cez vianočné alebo veľkonočné sviatky je tunajší kostol prázdnejší ako vo všedné nedele. Za komunizmu tu chodilo do kostola len niekoľko desiatok ľudí.

U nás vstupuje viera do života formálnych kresťanov vďaka krstu, svadbe či pohrebu. Ako to vyzerá tu?

Keď príde Slovák na faru v Boleslavi, cítiť z neho zberateľský prístup, povie: všetko mám, krst, prijímanie aj birmovku. Akoby mal nejaké pečiatky. Taký prístup, ale ani rituály s ním spojené, tu prítomné nie sú. Ľudia často nenechávajú krstiť deti ani len z rodinnej tradície. Ročne máme možno 50 krstov, 10 svadieb, niekoľko desiatok pohrebov, tých je najviac.

Ale cirkevná rozlúčka býva len asi pri jednom pohrebe zo sto. Z tých ostatných sa polovica odohrá so sekulárnym rečníkom, druhá polovica tiel je spálená bez obradu. Ľudia si často ani nevyzdvihnú urny alebo si ich potom nechajú doma na skrini. Zádušná svätá omša je pre mňa malý zázrak – zažijem ju tak dvakrát do roka. Zvyčajne mávam len desaťminútové obrady v krematóriu, pár modlitieb obklopených melódiami popmusic.

Český katolicizmus vnímame na Slovensku cez niekoľko perspektív, jednou z nich je finančná odluka cirkvi a štátu, finančné vyrovnanie a vyplatenie cirkvi, ktoré postupne prebieha. Čo to pre vás znamená v praxi?

Všetko ešte opísať nemožno, to ukáže čas. Do roku 2043 dáva štát na cirkvi časť peňazí vo forme reštitučných náhrad, pričom vyplatená čiastka má byť rok od roku nižšia, až k nule. Časť dopĺňa diecéza. V roku 2043 budú diecézy závislé iba od vlastných zdrojov. Farnosti dostali pozemky, lesy, polia, niektoré sú bohaté, niektoré sú chudobné. Nie vždy to zodpovedá tomu, kde žijú veriaci, paradoxne sú niekedy bohatšie farnosti, kde nikto nie je.

Z duchovného hľadiska sú reštitúcie správnou vecou, už preto, že platí, koho chlieb ješ, toho pieseň spievaš. Keď platí cirkev štát, vedie to k tlakom, keď sú to veriaci, ako v protestantských denomináciách, kňazi sú v pokušení hovoriť to, čo je ľuďom sympatické. Otázka je, ako to dopadne v praxi, v Boleslavi sa zdá, že by tunajšia cirkev bola schopná uživiť kňaza a nejakého asistenta, základný personál. Okolité malé farnosti na vidieku sa budú musieť zrušiť alebo zredukovať.

To znamená, že cirkev bude po roku 2043 menšia?

Áno, už teraz sa musí prepúšťať z niektorých pozícií, pretože na tie tabuľkové nie sú peniaze. Budeme realistickejšie pristupovať k tomu, kde cirkev žije a kde nie. Momentálne ešte trvá plošný model z čias Márie Terézie a Jozefa II., ideálom je, aby každá farnosť mala kňaza, aj keď reálne živých farností je len pár. Je to len moja špekulácia, ale povedal by som, že vzniknú väčšie farnosti, kde bude viac kňazov, pod ktoré bude spadať podstatne väčšie územie.

Mám pocit, že cirkev v Česku prežije do takej miery, do akej bude úspešnou kontrakultúrou, ale nesmie sa stať getom. Nedávno som stretol dvoch žiakov, jeden z nich veriaci, úmyselne som ho pozdravil „sláva Kristu“, on odpovedal „až naveky“. Ten druhý, neveriaci, reagoval: „Wow, to je punk!“ Kresťanstvo predstavuje radikálne iný životný štýl. Môže to byť devíza, zdroj sebavedomia.

Katolíkov je tu síce málo, ale vedia, prečo veria. Jedno 13-ročné dievča mi povedalo, ako vzniklo modlitebné spoločenstvo v ich škole.  Obišlo cez prestávku triedy, nahlas sa spýtalo, či je tam nejaký kresťan a nechce sa ísť modliť, teraz sa ich stretáva osem. Silné tiež je, keď cez týždeň chodia do kostola muži, napríklad v stredu večer býva pri oltári v priemere sedem dospelých miništrantov. Na tichej adorácii vo štvrtok tvoria väčšinu tiež muži do 50 rokov. To dáva nádej pre budúcnosť.

Ako sa vám darí s rómskou komunitou?

Je to dosť nová vec, povedal by som, že dôkaz toho, že Božie kráľovstvo je nevyspytateľné. Pred pár rokmi sa stalo, že sa dvaja Rómovia stretli za pásom v škodovke, predtým sa nepoznali, mali  za sebou divokú minulosť. Jeden bol 16 rokov závislý od pervitínu, díler, niekoľko rokov strávil vo väzení, druhý bol závislý gembler, obidvaja domáci násilníci, žena jedného z nich radšej vyskočila z okna, aby ju nenapadol; zlomila si pri tom obe nohy.

Vďaka radikálnej konverzii vyšli z totálneho ľudského dna, uverili v Krista a zmenili život sebe aj svojmu okoliu. Keby ste ich stretli dnes, dokážu hodiny čítať Písmo sväté. Niečo sa stalo, Boh zapracoval. Ich manželky, deti, starí rodičia, bratranci, sestrenice a širšie rodiny sú dnes veriaci. Je z toho malá lavína, niekoľko rómskych rodín, spolu možno 50 ľudí, chodí pravidelne do kostola.

Druhá vec, cez ktorú vnímame český katolicizmus, je spor medzi kardinálom Dukom a profesorom Halíkom. Do akej miery je reprezentatívny pre českú cirkev, polarizuje zvyšok cirkvi?

Nie je to len spor medzi dvomi osobami, videl by som v tom prejav miestneho sporu, ktorý sa však odohráva v celej cirkvi. Je to otázka vzťahu cirkvi a modernej spoločnosti, ak to poviem radikálne, nakoľko nám dejiny zjavujú Boha, nakoľko je zmena spoločnosti dôvodom na to, aby cirkev týmto zmenám tiež podliehala alebo, naopak, voči nim hájila apoštolskú tradíciu. Tých sporov je viac, spor Halík-Duka je jedným z nich.

Keď Tomáš Halík hovorí o františkovskej revolúcii, otázkou je, do akej miery ide o jeho interpretáciu a do akej ide aj pápežovi o zmeny, o akých hovorí Halík. V spore o gender hovorí niečo iné ako pápež. Ďalšou témou teda je, nakoľko sa má cirkev zmeniť a presadzovať niečo iné ako povedzme pred sto rokmi a nakoľko je to celé z Ducha Svätého.

Tomáš Halík vždy obdivoval úradujúceho pápeža, hlásil sa k Jánovi Pavlovi II., k Benediktovi XVI. a teraz k Františkovi, čo sa na prejavoch a týchto sporoch mení?

Sú omnoho drsnejšie, predchádzajúci povedzme konzervatívnejšie vystupujúci pápeži udržovali extrém na uzde a bolo jasné, čo je konsenzom, dnes je to v mnohom posunuté. Problém je, že v tejto debate nejde často o to, čo pápež skutočne hlása, čomu verí. V prípade genderu je pápež skôr na strane Piťhu alebo Kuffu ako Halíka. Niečo sa mení, je neuveriteľné, ako sa tie isté, doteraz štandardne katolícke názory nazývajú radikálne inak, zrazu sú údajne prejavom ultrakonzervativizmu, takmer až fašizmu. Je to zarážajúce.

Ako vy poznáte Tomáša Halíka?

(Dlhé ticho.) Z viacerých strán, počas viacerých fáz môjho života. Tomášovi Halíkovi som za mnohé strašne vďačný, moja viera vyrastala v kostole, kde pôsobí, u sv. Salvátora, nebyť jeho, možno nie som katolíkom. Bol autorom kníh, ktoré mi ako neveriacemu umožnili vidieť kresťana ako inteligentného človeka, otvorilo mi to cestu k viere.

Bol mojím učiteľom na univerzite, pracoval som u sv. Salvátora. Zažil som ale aj nenaplnené očakávania, akoby Tomáš Halík opakoval bonmoty a frázy. Nedokázal som si ten prvotný obdiv uchovať. Bol som neraz v pokušení pozerať sa na tú priepasť medzi verejnou osobou a reálnym človekom sarkasticky. Zároveň som ale videl, aký je to obetavý spovedník, večer po celodennej práci niekde na fakulte vystavil sviatosť oltárnu a spovedal mladých do jednej po polnoci. Preto mám tendenciu tlmiť jednoznačné názory na Tomáša Halíka.

Mnoho ľudí, ktorí prešli Salvátorom, zápasí s tým, že sa im Tomáš Halík vzďaľuje, ale majú o tom problém hovoriť, aby to nepôsobilo nevďačne. Zároveň pre väčšinu postojov, ktoré dnes Tomáš Halík vyjadruje, platí, že sa s nimi nedokážem stotožniť. Zdá sa mi, že pri tom dochádza ku kolaborácii s moderným sekulárnym svetom a katolicizmus sa pri tom vzďaľuje apoštolskej tradícii, keby to išlo touto cestou, o 200-300 rokov by bolo katolicizmom niečo iné.

Mojou predstavou je, že keby sa stretli sv. Peter, sv. František, sv. Ignác z Loyoly, kardinál Newman a Romano Guardini a rozprávali by sa o viere, používali by inak rozvinutý slovník, ale mali by rovnakú vieru a ctili toho istého Krista.

Profesor Halík je akademik, polemike musí rozumieť a váš vývoj by ako prejav nevďaku nemal brať, naopak. Prejdime ku globálnej cirkvi, žijeme dobu ostrých politických konfliktov, formovania táborov, v čom vnímate nebezpečenstvo tejto fázy?

Kuriálne intrigy nie sú niečo nové, pozoruhodné je, že dochádza k politizácii cirkvi, napríklad aký dôraz sa kladie na jednotu v tých oblastiach v cirkvi, ktoré boli vždy ponechávané na osobnú úvahu katolíkov. Napríklad otázky migrácie, stavu životného prostredia a ďalšie politické témy.

Týmito témami, zhodou na nich, by sme podľa niektorých mali vyjadrovať svoju katolicitu, pritom keď ide o otázky viery a mravov, tie sú v hmle. Niekto to nazval liberálnym ultramontanizmom, argument, ktorý zaznieval za Jána Pavla II. – Roma locuta, causa finita (Rím prehovoril, vec je uzavretá) – sa naraz používa z druhej strany. Vzťah medzi pápežstvom a apoštolskou tradíciou je veľkou otázkou našej doby. Kladieme si otázky, čo je záväzné, ako postupovať, keď dochádza k napätiu medzi dokumentmi pápežov.

Pri poslednej synode napr. zaznelo, že sa má pracovať s najaktuálnejším Magistériom, akoby sa Magistérium menilo ako program politickej strany. Znamená to, že novšie je pravdivejšie? A ak nie, ako postupovať?

Ste kaplánom vo veľkej farnosti, napísali ste už tretiu knihu, jedna z vašich kníh onedlho vyjde v našom vydavateľstve Postoj, sám ste súčasťou malého vydavateľstva Hesperion, dosť povinností... Čo je najťažšie?

Udržať rád, poriadok dňa, najmä keď človek nežije v kláštornom prostredí. Pokusov, ako to dosiahnuť, som vyskúšal viacero, nie vždy s úspechom. Snažím sa, aby som mal každý pondelok študijno-modlitbový, zvyknem chodiť do lesa, modlím sa tam, aby som si tak vyčistil hlavu. Ak sa dá, deň venujem iným ako farským povinnostiam. Mám ale skúsenosť, že keď je toho veľa, tak pod tlakom je človek produktívnejší, všeličo mu napadne. Som vďačný, že som vo farnosti, kde stretávam Rómov, stredoškolákov, robotníkov zo škodovky, chráni ma to pred akademickou bublinou. Predtým som v duši cítil istú stiesnenosť, ale tu sa rozplynula.

Prečo je dôležité pre kňaza čítať?

Moja skúsenosť je, že keď predstúpim pred ľudí, musím im niečo povedať, a asi ich nedokážem zaujať tým, čo sami poznajú z novín, preto musím hľadať niečo nad rámec breviára a Písma svätého, aby som ľudí zaujal, aby to k nim prehovorilo. Keď som bol svätený, dostal som od biskupa kópiu istého obrazu s Mojžišom, ako vystupuje na horu Sinaj a potom ako zostupuje k ľuďom.

Je to symbol dvojakej stránky kňazskej služby, ísť za Hospodinom, to znamená prejaviť záujem aj o teológiu a filozofiu, angažovať rozum, z čoho potom musí vyjsť niečo, čo odovzdám ľuďom.

Nadchádzajúci rok vyjde v našom vydavateľstve kniha o púštnych otcoch, píšete o ich radách pre dnešný svet. Na čo ste prišli?

Ústrednou je téma stability, stability v mnohých ohľadoch – v povolaní, v manželstve, v práci, živote. Mám pocit, že je to jeden z problémov našej doby. Písal som o tom diplomovú prácu, kamarátka paulínka ma povzbudila, aby som z toho urobil knihu. Prvá kapitola sa mi zvrhla na beletriu, myslel som si, že z nej urobím úvod, ale potom sa to stalo s druhou aj treťou kapitolou, vznikol text, ktorý je príbehom.

Myšlienky púštnych otcov sú zasadené do rozprávania, chvíľami frašky, chvíľami dobrodružstva, z textu vznikla malá dráma. Záujem čitateľov ma prekvapil. Občas sa ozvú ľudia, ktorí chcú radu, myslia si, že ja som tým púštnym otcom, čo je, samozrejme, nezmysel, ja som tie rady sám len dostával.

Zdroj: svetkrestanstva.postoj.sk