Rodon - knihovna, umění, hudba, fotogalerieVzrůst mravnosti a morálky je nezbytnou podmínkou rozvoje společnosti.

Proti komu je v skutočnosti namierené takzvané „ropné embargo voči Iránu" zo strany Európskej únie?

Táto otázka je mimoriadne dôležitá z geopolitického hľadiska. Teherán odmieta nové opatrenia EÚ voči Iránu ako kontraproduktívne a taktiež varuje členské štáty Európskej únie, že ropné embargo EÚ voči Iránu ublíži týmto štátom a ich ekonomikám oveľa viac ako Iránu.

Teherán teda varuje predstaviteľov krajín EÚ, že nové sankcie sú nerozumné a sú namierené proti záujmom jednotlivých členských krajín EÚ i proti EÚ ako celku. Je to ale v skutočnosti tak? Kto bude v konečnom dôsledku profitovať z reťazenia udalostí, ktoré sa teraz dávajú do pohybu?

Ropné embargá voči Iránu nie sú ničím novým

V roku 1951 znárodnila iránska vláda premiéra Mohammeda Mossadegha s podporou iránskeho parlamentu iránsky ropný priemysel. V reakcii na znárodňovací program Dr. Mossadegha Briti za pomoci Britského kráľovského námorníctva vojensky zablokovali teritoriálne vody a prístavy Iránu, čím zabránili Iránu vyvážať ropu. Ich vojenská moc tiež zabránila Iránu obchodovať so svetom. Londýn okrem toho zmrazil iránske aktíva a zahájil kampaň na izoláciu Iránu pomocou sankcií. Vláda Dr. Mosadegha bola demokratická a pre Britov nebolo ľahké očierňovať ju u domáceho obyvateľstva a tak začali vykresľovať Mossadegha ako bábku Sovietskeho zväzu, ktorá s pomocou svojich marxistických politických spojencov premení Irán na komunistickú krajinu.

Za protiprávnym britským embargom nasledovala zmena režimu v Teheráne vyvolaná štátnym prevratom zosnovanom v roku 1953 Anglo-Američanmi. Vďaka tomuto prevratu sa z iránskeho šacha, ktorý bol dovtedy ústavnou figúrkou, stal absolutistický panovník a diktátor, podobný monarchom v Jordánsku, Saudskej Arábii, Bahraine a Katare. Irán sa behom jednej noci premenil z demokratickej konštitučnej monarchie na diktatúru.

Dnes už nie je možné uvaliť na Irán vojenské ropné embargo tak ako začiatkom 50-tych rokov. Namiesto toho používajú Londýn a Washington jazyk morálky a skrývajú sa za falošné zámienky o iránskych nukleárnych zbraniach. Podobne ako v 50-tych rokoch je ropné embargo spojené so snahou o zmenu režimu. Za návrhom Washingtonu na uvalenie ropného embarga voči Iráncom existujú však súvislosti spojené s cieľmi s ďaleko širším dosahom.

Európska únia a predaj iránskej ropy

Najväčším odberateľom iránskej ropy je Čínska ľudová republika. Podľa Medzinárodnej agentúry pre energetiku (International Energy Agency – IEA) so sídlom v Paríži, ktorá bola založená po arabskom ropnom embargu z roku 1973 ako strategické krídlo organizácie západného bloku – Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (Organization for Economic Cooperation and Development – OECD), Irán vyváža do Číny 543 000 barelov ropy za deň). Ďalšími veľkými zákazníkmi Iránu sú India, Turecko, Japonsko a Južná Kórea. India dováža z Iránu 341 000 barelov denne, Turecko dováža z Iránu 370 00 barelov denne, Japonsko dováža z Iránu 251 000 barelov za deň a Južná Kórea dováža z Iránu 239 000 barelov denne.

Podľa iránskeho Ministerstva ropného priemyslu tvorí Európska únia len 18% iránskeho vývozu ropy, to znamená menej ako jednu pätinu predaja iránskej ropy. Len keď zoberieme Európsku úniu „dohromady", predstavuje táto druhého najväčšieho zákazníka Iránu. Všetky európske krajiny dovážajú spolu z Iránu 510 000 barelov denne. Na toto súhrnné množstvo iránskej ropy dovážanej do krajín EÚ poukazujú tí, ktorí sa usilujú zdôrazniť účinnosť ropného embarga Európskej únie voči Iránu.

Irán môže nahradiť predaj ropy do Európskej únie prostredníctvom získania nových zákazníkov alebo zvýšeným predajom ropy existujúcim zákazníkom ako Čína a India. Iránska dohoda s Čínou o doplnení čínskych strategických rezerv by pokryla veľkú časť strát spôsobených embargom zo strany EÚ. To znamená, že toto embargo bude mať na Irán len minimálny dopad. Je skôr veľmi pravdepodobné, že akékoľvek dopady, ktoré pocíti iránska ekonomika, budú súvisieť so širšími globálnymi následkami ropného embarga voči Iránu.

Irán a globálna menová vojna

Podľa Medzinárodného menového fondu (MMF, International Monetary Fund – IMF) americký dolár a euro predstavujú spolu 84,4% svetových menových rezerv (údaj z konca roku 2011). Samotný dolár tvoril v roku 2011 najväčšiu časť svetových menových rezerv, a to 61,7%.

Predaj energií je dôležitou súčasťou tejto rovnice, pretože americký dolár je viazaný na obchod s ropou.

To znamená, že obchod s ropou pomáha prostredníctvom takzvaného petro-dolára udržiavať medzinárodné postavenie amerického dolára. Krajiny na celom svete boli doslova prinútené používať v obchodných transakciách za účelom uspokojovania svojich energetických potrieb americký dolár.

Dôležitosť medzinárodného obchodu s ropou pre USA ilustruje skutočnosť, že všetky členské krajiny Rady pre spoluprácu krajín Perzského zálivu (Golf Cooperation Council – GCC) – Saudská Arábia, Bahrain, Katar, Kuvajt, Omán a Spojené arabské emiráty – majú svoje národné meny viazané na americký dolár a obchodovaním s ropou v USD tak udržiavajú postavenie petro-dolára. Okrem toho sú tiež na americký dolár viazané meny Libanonu, Jordánska, Eritrey, Džibutska, Belize a niekoľkých tropických ostrovov v Karibskom mori. Popri zámorských územiach Spojených štátov používajú americký dolár ako svoju oficiálnu národnú menu Salvádor, Ekvádor a Panama.

Na druhej strane, euro je zároveň rivalom amerického dolára i jeho spojeneckou menou. Obidve meny pracujú v mnohých prípadoch v tandeme proti iným menám a sú veľmi pravdepodobne riadené zo stále viac sa zlučujúcich centier finančnej moci.

Popri sedemnástich krajinách Európskej únie používajúcich euro ako svoju menu majú Monacké kniežactvo, San Marino a Vatikán právo na emisiu eura, pričom Čierna Hora a srbská provincia Kosovo s väčšinovým albánskym obyvateľstvom tiež používajú euro ako svoju národnú menu. Mimo eurozóny sú na euro viazané meny Bosny, Bulharska, Dánska, Lotyšska a Litvy v Európe; v Afrike sú to meny Kapverdských ostrovov, Komorských ostrovov, Maroka, Demokratickej republiky Svätý Tomáš a Princov ostrov, ako aj dve zóny CFA v Afrike; na euro sú tiež viazané meny niekoľkých západoeurópskych zámorských území ako napríklad Grónsko.

Niekoľko menových zón je priamo napojených na euro. V Oceánii je na euro viazaný frank Francúzskych spoločenstiev v Tichom oceáne (Comptoirs Français du Pacifique - CFP) nazývaný jednoducho pacifický frank, používaný v rámci menovej únie francúzskych zámorských území vo Francúzskej Polynézii, v Novej Kaledónii a na ostrovoch Wallis a Futuna. Ako bolo spomenuté, obe zóny CFA v Afrike sú napojené na euro. To znamená, že tak osud franku Finančného spoločenstva Afriky (Communauté financiére d´Afrique, CFA) v západnej Afrike, nazývaného aj západoafrický CFA frank a používaného štátmi Benin, Burkina Faso, Pobrežie slonoviny, Guinea-Bissau, Mali, Niger, Senegal a Togo, ako aj franku Finančnej spolupráce v strednej Afrike (Coopération financiére en Afrique central, CFA), nazývaného tiež stredoafrický CFA frank a používaného v Kamerone, Stredoafrickej republike, Čade, republike Kongo (Kongo-Brazzaville), Rovníkovej Guinei a v Gabone je spojený s menovou hodnotou eura.

Irán v atmosfére pribúdajúcich nepriateľských akcií zo strany Spojených štátov a Európskej únie nevyhľadáva vojenskú konfrontáciu. Napriek neustále prezentovaným skresleným informáciám o svojej krajine Teherán len upozorňuje, že ak to bude nevyhnutné, uzavrie Hormuzskú úžinu. Irán tiež hovorí, že nepovolí americkým alebo iným nepriateľským lodiam plavbu cez iránske teritoriálne vody, čo je ich zákonné právo, a že nepriateľské lode by sa mohli v Hormuzskej úžine plaviť cez ománske teritoriálne vody. Treba poznamenať, že medzi iným by problém pre americké alebo iné Iránu nepriateľské lode predstavuje skutočnosť, že vody na ománskej strane Hormuzskej úžiny sú príliš plytké.

Namiesto vojenskej konfrontácie sa Teherán bráni viacerými krokmi v oblasti ekonomiky. Prvý krok, ktorý urobil Irán pred rokom 2012 spočíval v tom, že diverzifikoval svoj medzinárodný obchod s ropou z hľadiska mien, v ktorých prebiehajú transakcie. Toto opatrenie je súčasťou strategickej snahy Iránu opustiť používanie amerického dolára, podobne ako to urobil Saddam Hussein v Iraku v roku 2000 ako odpoveď na sankcie uvalené na Irak. V tomto kontexte Irán založil medzinárodnú energetickú burzu ako konkurenta newyorskej obchodnej burzy (New York Mercantile Exchange – NYMEX) a londýnskej medzinárodnej ropnej burzy (International Petroleum Exchange – IPE), ktoré používajú pri transakciách americký dolár. Táto energetická burza, nazývaná Kishská ropná burza (Kish Oil Bourse), bola oficiálne otvorená v auguste 2011 na ostrove Kish v Perzskom zálive. Prvé transakcie na burze sa uskutočnili v menách euro a emirátsky dirham.

Čo sa týka rivality eura a amerického dolára, Iránci chceli prejsť na euro a petro-eurový systém v nádeji, že konkurenčný boj medzi americkým dolárom a eurom by z Európskej únie urobil spojenca Iránu a skončil prepojenie EÚ na Spojené štáty. V dôsledku vzrastajúceho politického napätia vo vzťahoch s Európskou úniou však petro-euro prestalo byť pre Teherán atraktívne. Irán si uvedomil, že pod vedením svojich korupčných predstaviteľov sa Európska únia podriaďuje záujmom Spojených štátov. Takže Irán sa tiež snaží odkloniť od používania eura, aj keď v menšej miere ako vo vzťahu k doláru.

Navyše Irán rozšíril uplatňovanie svojej politiky odklonu od používania dolára a eura na bilaterálne obchodné vzťahy. Irán a India rokujú o platbách za iránsku ropu v zlate. Obchod medzi Iránom a Ruskom sa uskutočňuje v iránskych rialoch a ruských rubľoch, zatiaľ čo iránsky obchod s Čínou a inými ázijskými krajinami prebieha v čínskych juanoch, iránskych rialoch, japonských jenoch a iných ne-dolárových a ne-eurových menách.

Napriek tomu, že by euro mohlo z petro-eurového systému veľmi vyťažiť, kroky Európskej únie sa uberajú opačným smerom. Ropné embargo Európskej únie voči Iránu znamená len zatĺkanie klincov do rakvy. V globálnom merítku oslabuje vznikajúci model euroázijských a medzinárodných obchodov a transakcií uskutočňujúcich sa mimo dáždnika amerického dolára a eura obe meny. V iránskom parlamente je v súčasnosti predložený návrh na okamžité pozastavenie dodávok ropy do tých členských krajín EÚ, ktoré sa zúčastnia sankcií voči Iránu dovtedy, kým nezrušia ropné embargo. Iránsky krok zasadí euru úder o to väčší, že Európska únia nebude mať čas pripraviť sa na zastavenie dodávok iránskej ropy.

V tejto situácii sa naskytuje niekoľko vysvetlení. Jedným z nich je možnosť, že ide o súčasť hry Washingtonu v jeho politike proti Európskej únii. Druhou možnosťou je, že USA a niektorí členovia EÚ spoločne pracujú proti strategickým ekonomickým rivalom a iným trhom.

Kto má z toho osoh? Ekonomické ciele sa nachádzajú mimo Iránu...

Z pozastavenia vývozu ropy do Európske únie a z oslabenia eura budú priamo profitovať Spojené štáty a americký dolár. Svojimi krokmi Európska únia samu seba iba oslabuje a napomáha tomu, že dolár získava prevahu v konkurenčnom menovom boji proti euru. Navyše, ak euro skolabuje, americký dolár rýchlo zaplní uvoľnené pozície. Napriek tomu, že pre Rusko budú plynúť výhody z vyšších cien ropy a zo zvýšenia jeho významu ako dodávateľa v rámci energetickej bezpečnosti EÚ, Kremeľ varoval Európsku úniu, že postupuje proti svojim záujmom a podriaďuje sa Washingtonu.

V hre sú mnohé dôležité otázky týkajúce sa ekonomických dôsledkov zvýšených cien ropy.

Bude Európska únia schopná ustáť ekonomické zemetrasenie alebo kolaps meny?

Európske ropné embargo voči Iránu spôsobí, že sa euro destabilizuje a ako snehová guľa rútiaca sa po celom svete spôsobí veľké škody aj ekonomikám mimo Európskej únie.

V tomto ohľade Teherán varoval, že Spojené štáty chcú prostredníctvom ropných sankcií EÚ voči Iránu poškodiť konkurenčné ekonomiky. V tomto kontexte sa dá pochopiť, prečo sa USA snažia prinútiť v Ázii Čínu, Indiu, Južnú Kóreu a Japonsko znížiť alebo zastaviť dodávky ropy z Iránu.

V rámci Európskej únie budú v dôsledku ropného embarga voči Iránu poškodené najmä najviac zraniteľné a najslabšie ekonomiky ako Grécko a Španielsko.

Ropné rafinérie v krajinách Európskej únie, ktoré dovážajú iránsku ropu, si budú musieť nájsť nových dodávateľov a budú prinútené prispôsobiť tomu svoju prevádzku. Piero De Simone, jeden z predstaviteľov talianskej spoločnosti Unione Petrolifera varuje, že by sa mohla zastaviť výroba v približne sedemdesiatich ropných rafinériách EÚ a že by ázijské krajiny mohli začať dovážať rafinovanú iránsku ropu do Európskej únie na účet miestnych rafinérií a miestneho ropného priemyslu.

Napriek politickým vyhláseniam na podporu ropného embarga voči Iránu nebude ani Saudská Arábia schopná nahradiť iránsky vývoz ropy do Európskej únie alebo na iné trhy. Nedostatočné dodávky ropy a zmeny spôsobené vo výrobe by mohli v Európskej únii vyvolať špirálovitý efekt a mohli by ovplyvniť ceny priemyselných výrobkov, dopravy a trhové ceny. Podľa predpovedí tak Európska únia prehĺbi krízu v krajinách používajúcich euro, teda v eurozóne.

Navyše, rast cien výrobkov každodennej spotreby od potravín až po dopravu sa neobmedzí len na Európsku úniu, ale bude mať globálne dopady. S cenami rastúcimi na globálnej úrovni budú ekonomiky Latinskej Ameriky, Karibiku, krajín Afriky, Blízkeho východu, Ázie a Tichomoria vystavené novým strádaniam, z ktorých by mohol ťažiť finančný sektor USA a niektorí jeho partneri – vrátane členov Európskej únie – tým, že by prevzali určité výrobné sektory a trhy. Do hry by mohli vstúpiť MMF a Svetová banka ako bretton-woodski partneri Wall Street a vnútiť príslušným krajinám privatizačné programy, z ktorých by mali prospech USA a jeho hlavní partneri. Okrem toho bude tiež dôležité, komu sa Irán rozhodne predať 18% ropy, ktorú prestane dodávať členským krajinám EÚ.

Duchovia arabského ropného embarga z roku 1973: Líbya a Medzinárodná agentúra pre energetiku

Zatiaľ čo krajiny Afriky či Tichomoria nemajú žiadne strategické zásoby ropy a budú úplne odkázané na globálne rastúce ceny, USA a Európska únia majú vypracované strategické plány v snahe vyhnúť sa takýmto scenárom. Do tohto obrazu zapadá Medzinárodná agentúra pre energetiku (IEA) so sídlom v Paríži. Líbyjské ropné zásoby sú tiež faktorom, ktorý hrá dôležitú úlohu vo vzťahu k nepriateľským akciám a k ropnej politike voči Iránu.

IEA bola založená po arabskom ropnom embargu z roku 1973. Ako už bolo spomenuté, je to „strategické krídlo organizácie západného bloku – OECD (Organization for Economic Co-operation and Development), teda Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj". OECD je klubom krajín, ktoré zahrňujú medzi inými USA, Britániu, Francúzsko, Nemecko, Španielsko, Taliansko, Belgicko, Dánsko, Japonsko, Kanadu, Južnú Kóreu, Turecko, Austráliu, Izrael a Nový Zéland. V základe kopíruje kontúry západného bloku, ktorý sa skladá so spojencov a satelitov USA. S výnimkou Izraela, Čile, Estónska, Islandu, Slovinska a Mexika sú všetky členské krajiny OECD členmi Medzinárodnej agentúry pre energetiku.

Od jej založenia v roku 1974 bolo jednou z úloh IEA zhromažďovať strategické zásoby ropy pre krajiny OECD. Počas vojny NATO proti Líbyi IEA otvorila svoje strategické zásoby ropy, aby tak nahradila chýbajúce dodávky ropy z Líbye. Takéto otvorenie zásob sa udialo v histórii tejto organizácie doteraz len dvakrát – v roku 1991, kedy stál Washington na čele vojenskej koalície vo svojej prvej vojne proti Iraku, a v roku 2005, kedy USA čelili ničivým následkom hurikánu Katrina.

Vojna v Líbyi mala viacero cieľov: (1) zabrániť zjednoteniu Afriky; (2) vytlačiť Čínu z Afriky; (3) získať strategickú kontrolu nad dôležitými energetickými zásobami; (4) zabezpečiť dodávky ropy v scenári Američanmi vedených konfliktov proti Sýrii a Iránu.

Výsledkom vojny NATO v Líbyi bolo zabezpečenie vývozu ropy z Líbye, pretože hrozilo, že Líbyjská arabská Džamáhíríja pod vedením plukovníka Muammara Kadáfiho by mohla zastaviť dodávky ropy do Európskej únie na podporu Sýrie či Iránu v možných konfliktoch týchto dvoch krajín s USA, NATO a Izraelom. V tejto súvislosti stojí za zmienku, že jednou z líbyjských figúrok, ktoré umožnili vojnu proti Líbyi v rámci OSN bol Sliman Bouchuiguir, vedúci predstaviteľ Líbyjskej ligy pre ľudské práva (LLHR – Libyan League for Human Rights) a súčasný veľvyslanec Líbye vo Švajčiarsku, ktorý formuloval stratégiu zameranú proti využívaniu ropy ako strategickej zbrane, aby sa tak zabezpečilo, že sa ropná kríza podobná tej z roku 1973 nebude voči USA a jeho spojencom nikdy opakovať.

Popri Iráne bola zdrojom dodávok ropy do Európskej únie aj Sýria. Podobne ako v prípade Iránu, Európska únia prostredníctvom sankcií vypracovaných vládou USA prestala dovážať sýrsku ropu. So zastavením dodávok ropy z Iránu a Sýrie do EÚ vzrastie strategická hodnota líbyjskej ropy. V tomto ohľade správy o umiestnení tisícok amerických vojakov na území líbyjských ropných polí možno analyzovať ako krok koordinovaný alebo súvisiaci so zvyšujúcimi sa nepriateľskými akciami USA a EÚ proti Sýrii a Iránu. Odklonenie dodávok líbyjskej ropy určených pre Čínu a ich nasmerovanie do EÚ môže byť tiež súčasťou tejto stratégie.

Psychologická vojna

Faktom je, že sankčný režim proti Iránu vypracovaný vládou USA dosiahol svoju hranicu. Všetky reči o izolácii Iránu sú prázdnymi rečami a sú ďaleko od reality súčasných medzinárodných vzťahov a obchodu. Krajiny ako Brazília, Rusko, Čína, India, Irak, Kazachstan, Venezuela a niektoré krajiny bývalého sovietskeho bloku, Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky sa odmietli pripojiť k sankciám proti iránskej ekonomike.

Ropné embargo Európskej únie, znásobené ďalšími sankciami voči Iránu, má ďalekosiahle psychologické dopady. Irán a jeho spojenec Sýria čelia širokospektrálnej vojne vo sfére ekonomickej, vo sfére tajných akcií, diplomacie, vo sfére mediálnej i psychologickej.

Psychologická vojna, ktorá zahrňuje mienkotvorné médiá ako nástroj zahraničnej politiky a vojny, predstavuje pre USA vďaka nízkym nákladom výkonný nástroj propagandy. Psychologická vojna sa však dá viesť na oboch stranách.

Značná časť moci USA spočíva v psychologickej rovine a počíta so strachom. Podobne ako geografická situácia v Perzskom zálive je aj čas na strane Iránu a pracuje proti Spojeným štátom.

Ak Irán zotrvá na súčasnom kurze a nezastrašia ho sankcie, pomôže to prelomiť kritický psychologický prah, v dôsledku ktorého sa krajiny po celom svete boja konfrontácie s USA a preto sa im nestavajú na odpor.

Ak budú viaceré krajiny naďalej odmietať podriadenie sa politike Obamovej administratívy presadzujúcej uvalenie sankcií voči Iránu, bude to tiež úder pre prestíž a moc USA, čo by malo ekonomické a finančné dôsledky.

Navyše, v konečnom dôsledku poškodí ropné embargo Európskej únie namiesto Iránu samotnú Európsku úniu. Z dlhodobého hľadiska by embargo mohlo tiež poškodiť Spojené štáty.

Z hľadiska štrukturálneho sa v dôsledku ropného embarga iba naďalej posilní zakotvenie EÚ v siločiarach Washingtonu, čo však vyvolá rastúcu spoločenskú opozíciu voči Washingtonu, ktorá sa následne prejaví v oblasti politickej i ekonomickej.

Mahdi Darius Nazemroaya je sociológ a publicista vyznamenaný viacerými oceneniami. Je výskumným spolupracovníkom Centra pre výskum globalizácie (Centre for Research on Globalization – CRG) v Montreale. Špecializuje sa na Blízky východ a Strednú Áziu. Je prispievateľom a hosťom v diskusiách o Blízkom východe v mnohých medzinárodných programoch a televíznych sieťach ako Al Jazeera, Press TV, teleSur a Russia Today. Jeho práce vyšli vo viac ako desiatich jazykoch. Píše tiež pre Strategic Culture Foundation (SCF) so sídlom v Moskve.

Currency Warfare: What are the Real Targets of the E.U. Oil Embargo against Iran? vyšel 31. ledna na Strategic Culture Foundation. Preložila PhDr. Tatiana Mihalíková

www.zvedavec.org