Rodon - knihovna, umění, hudba, fotogalerieVzrůst mravnosti a morálky je nezbytnou podmínkou rozvoje společnosti.

Britské impérium je vo svetových dejinách unikátom: bola to najväčšia a zároveň najrýchlejšie rozpadnuvšia sa ríša sveta.

Pokiaľ by sme zrátali územia na planéte, ktoré Britské impérium ovládalo, dostali by sme neuveriteľnú ¼ celkovej planetárnej suchozemskej plochy (v roku 1921). Počet obyvateľov Britskej ríše v tomto roku predstavoval 458 miliónov ľudí, čo bolo v danej dobe neuveriteľné číslo. Pre porovnanie, USA mali v tom istom roku 108 miliónov obyvateľov. Do maximálnej veľkosti sa Britská monarchia rozrástla po I. svetovej vojne a v tejto podobe vydržala približne do konca 40. rokov 20. storočia, čiže necelých tridsať rokov. Za nasledujúcich 20 rokov bolo definitívne po impériu. Bodku za zánikom urobil odchod poslednej kolónie, Hongkongu v roku 1997.

Proces sa však nezastavil a Británia, taká, akú ju poznajú čitatelia románov z 20. storočia, sa ďalej scvrkáva – kultúrne, spoločensky, etnicky aj duchovne. Pokiaľ mali v 60. rokoch, po rozpustení impéria v ľavicovo liberálnej kyseline, niektorí zástancovia koncepcie „Little England“ (čiže anglickí patrioti, ako napr. Chesterton a Belloc, odmietajúci imperiálnu úlohu Británie) radosť, tak ich už dávno prešla. Pravdepodobne nie náhodou sa stal zakladateľom nacionalistickej organizácie National Front práve Chestertonov bratanec. Anglicko sa totiž nielenže scvrklo do svojich bývalých ostrovných hraníc, ale začalo sa scvrkávať dovnútra. Masívny príliv migrantov, postupne islamizované veľkomestá, vrátane Londýna, slabá natalita autochtónneho obyvateľstva a celoplošná dechristianizácia, to sú len niektoré zo zjavných príznakov tohto procesu.

Obidva tieto procesy, rozpad impéria aj domácu samovraždu, sprevádza konštantná reakcia Britov na modernú dobu, ktorá by sa dala popísať ako hromadný útek pred povinnosťami. To, čo utvrdzovalo odhodlanosť ich predkov vytrvať v odľahlých končinách sveta, často vo veľmi nehostinných podmienkach, bolo vedomie povinnosti voči štátu, panovníkovi, národu a náboženstvu. V duchu poézie Rudyarda Kiplinga sa považovali za belošských šíriteľov kresťanskej kultúry a osvety medzi barbarmi, na ktorých hľadeli so zmesou zhovievavosti a pohŕdania.

Toto vedomie sa po II. svetovej vojne nenávratne vytratilo. Čo nasledovalo potom, to nebolo bolestné a pomalé opúšťanie týchto dobytých vysunutých postavení európskej civilizácie, za neustáleho boja a plnenia povinností, ale skôr preteky v tom, kto dobehne domov, do Británie, prvý. Obrazne, aj doslova. Pri procese opúšťania impéria, sa mladých Britov zmocnil akýsi nedefinovateľný pocit radostného oslobodenia od nepríjemných povinností a už ich nikdy neopustil. Pripomínalo to slávne pasáže z filmu Ťažký deň, v ktorom vystupovala skupina Beatles, dokonalý symbol tohto veselého utekania.

Celé 60. roky, v rámci ktorých sa Británia transformovala z polohy upätého a škrobeného reprezentanta predsudkov konzervatívnej strednej triedy do symbolu anarcho-popovej subkultúry, boli vyplnené práve týmto útekom pred povinnosťami.

Charles a Diana

Prenatálnym predstaviteľom tohto trendu v kráľovskej rodine, bol britský kráľ a indický cisár Eduard VIII., ktorý zdupkal zo svojej kráľovskej funkcie kvôli dvakrát rozvedenej americkej femme fatale, Wallis Simpsonovej. Trápna historka, v ktorej panovník vymení svoj národ za, mierne povedané, trochu opotrebovanú metresu, býva zľahčovaná dodatkom, že Eduard VIII. mal národno-socialistické (čiže nacistické) sklony, čím sa malo naznačiť, že všetko dopadlo dobre. Že však jeho konanie nebolo motivované politicky a pripomína teda skôr nezodpovedné konanie gymnaziálneho študenta, aké by sme od panovníka nečakali, to sa väčšinou zľahčovalo romantikou a zabalilo do celofánu fráz o hlase srdca, či vernej láske. Ako inak než vernej, keď dvakrát rozvedená zlatokopka utrhne prvú cenu.

Príslušníci dynastie, ktorí vystriedali rezignujúceho kráľa potom sekali celé roky dobrotu, a to až do takej miery, že Hollywood cítil potrebu natočiť v 50. rokoch film Prázdniny v Ríme, ktorý preslávil začínajúcu Audrey Hepburnovú. Tá vo filme hrá okovami dynastických povinností a strnulou monarchiou spútanú princeznú, ktorej predlohou (ako sa neskôr autori priznali) bola anglická princezná (neskôr kráľovná) Alžbeta. Tá si však, na rozdiel od hrdinky filmu, nikdy na svoje povinnosti panovníčky nesťažovala a dôsledne ich plnila.

Rozpad impéria a všeobecný útek pred povinnosťami sa však nakoniec podpísal aj na kráľovskej rodine. To, ako sa Británia v popovej ére 60. rokov vyhrievala na pochybnom kultúrnom výslní, vzbudzovalo v mnohých Britoch dojem, že všetko ide ďalej ako má, a Británia sa len z impéria politického stala impériom big beatu a dandy módy. Tomu zodpovedala celková atmosféra, a preto sa netreba čudovať, že britskí žurnalisti riešili v 60. rokoch také závažné témy, ako napríklad či princ Charles počúva Beatles, alebo či sa nová rocková skupina, ktorú dali dokopy členovia širšej panovníckej rodiny, uchytí v rebríčkoch hitparád.

Princ Charles nasával túto atmosféru, pravdepodobne ušami, a výsledkom bolo jeho správanie, ktoré silne pripomínalo útek jeho generačných rovesníkov pred povinnosťami. Pokiaľ sa však on ešte držal v rámci tradičného anglosaského pokrytectva ako tak na uzde, tak jeho manželka princezná Diana, sa stala symbolom romantického a wertherovského úteku pred povinnosťami, za hlasom srdca, pod ktorým nemusíme rozumieť len milostné eskapády. Jej smrť na úteku je dokonalým symbolom tohto nového, nezáväzného životného štýlu.

Meghan a Harry

V ich stopách sa vydal aj mladší syn Harry, pričom mu úspešne sekunduje jeho manželka, rozvedená miešanka Meghan. Kto by si pomyslel pred približne 15 rokmi, keď sa infantilný princ Harry zo žartu dostavil na párty v nacistickej uniforme, že za pár rokov sa on a jeho žena Meghan stanú hlavnými hrdinami ľavicovo liberálneho protimonarchistického resentimentu, ktorý s dôslednosťou poľovníckeho psa hľadá prejavy rasizmu a netolerancie za múrmi kráľovského paláca. Dejiny majú svoj zmysel pre humor.

Minulý rok sa rozhodli Harry a Meghan (ale skôr v opačnom poradí), že dajú kráľovskému palácu zbohom. Harryho brat, princ William a jeho manželka, vojvodkyňa Kate, pár predstavujúci stelesnenie úplne opačného trendu lipnutia na povinnostiach a rodinných tradíciách; a pôsobiaci v súčasnom svete do istej miery atavisticky, sa zjavne nedokázal s novou príslušníčkou rodiny úplne zosynchronizovať. Preto sa Meghan rozhodla zbaliť svoje americké kufre a odletieť späť do krajiny neobmedzených možností.

Nasledovalo odstrihnutie pokrokovej manželskej dvojice od kráľovskej apanáže, čo oboch citeľne rozladilo, či v tolerantnom newspeaku – bolestne zranilo. Meghan, ktorá má kontakty vo svete amerického šoubiznisu, sa rozhodla to skostnatenej dynastii trochu zavariť a dohodla so svojou mediálnou kamarátkou Oprah Winfreyovou dvojhodinové interview pre televíznu stanicu CBS.

Reportérke sa v rozhovore splnili tie najsladšie pokrokové sny: Meghan potvrdila, že bola kráľovskou rodinou umlčaná, prihlásila sa k ženskému hnutiu a ako čerešničku na torte pridala historku o rasistickom pozadí kráľovskej rodiny. Celková dikcia a štýl komunikácie medzi týmito dvoma ženami je natoľko nasladnutý, že už krátke ukážky, s veľavýznamným patetickým zatínaním pier a hlbokým „prežívaním“ každej otázky, môžu u diváka vyvolať akútnu zvýšenú prítomnosť cukru v krvi.

Ako rana z milosti, po ktorej už kráľovská rodina nikdy nemôže vstať a pozrieť sa ľudskej rase do očí, bola uštedrená svokrovcom historka o údajnej obave členov dynastie, či Harryho potomok nebude príliš čierny po svojej babke, Meghaninej matke, ktorá je černoškou. Meghan uviedla, že dokonca uvažovala o samovražde. Kto pozná štýl určitých amerických relácií a ich moderný, ľavicovo liberálny psychoformát, toho asi neprekvapí, že po takomto oznámení šokovaná Winfreyová (ktorá je mimochodom tiež černoška) vykríkla: „Čože?“ Predstava, že kráľovská rodina nemusí byť nadšená z toho, ako Harryho syn vyzerá, je takou ideologickou herézou, že česť kráľovskej rodiny je momentálne nadobro pochovaná.

Antiimpérium vracia úder

To, že Meghan týmto rozhovorom určite neskončila svoj akt pomsty, o tom nemusí nikto pochybovať. Teraz nastala chvíľa posledného odhalenia a zavŕšenia dekolonizácie. Zvyšky bývalého impéria sa budú musieť ešte ďalej kajať a nebude im dopriaty odpočinok, dokiaľ si nepriznajú vlastnú zvrátenosť. Po tom, ako hnutie BLM zvalilo sochy ako symbol odpornej minulosti, bude treba odstrániť jej posledné zvyšky.

Práca to zrejme nebude príliš namáhavá. Nové generácie etnických Angličanov sa totiž posunuli z polohy britského popového dandy rozkokošenia, do flagelantskej polohy kajúcnikov za temnú koloniálnu minulosť. To všetko je navyše zabalené do výparov environmentálnej paniky, ktorá uvedomelým Britom dohovára, aby nezvyšovali počet detí na už aj tak príliš zaľudnenej planéte. Obklopení mešitami a inými exotickými svätyňami, na predmestiach a centrách svojich miest, sú dnes mladí Briti ochotní odsúdiť kráľovskú rodinu za jej ohavné rasistické správanie. Prípadne, ak to bude nutné, zrejme aj podpísať petíciu za ich odstúpenie.

Z pohľadu kultúrnej vojny totiž nemá reálny brexit žiaden dopad. Deštruktívna kultúrna infekcia prúdi naďalej zo všetkých smerov na britské ostrovy a na rozdiel od koronavírusu, nezabíja starých ľudí okolo osemdesiatky, ale celú kultúru. Fakt, že štát, v ktorom sa odohrávajú historky o Meghan a Harrym, bol ešte pred približne 70 rokmi najrozľahlejším impériom v dejinách ľudstva, pôsobí ako hoax. Podobne ako iné fakty.

Zdroj: christianitas.sk