Rodon - knihovna, umění, hudba, fotogalerieVzrůst mravnosti a morálky je nezbytnou podmínkou rozvoje společnosti.

Dnešný človek si myslí, že sa môže zvysoka pozerať na predchádzajúce časy ako ten, kto sa na vyššiu pozíciu dostal predovšetkým vďaka mimoriadnym výsledkom modernej vedy. Keď sa potom pozerá na etapy dejín predchádzajúce začiatku modernej doby, často neskrýva hlboké opovrhnutie. Ak je niečo označené „ako stredoveké“, myslí sa tým zaostalosť označovaného.

Tento hodnotiaci súd však pri bližšom pohľade prekvapuje, pretože nemá absolútne žiadne opodstatnenie. Je síce pravda, že by sme mohli uviesť vskutku dlhý zoznam toho, čo stredovekí a antickí ľudia nemali a nevedeli, ale to je iba jedna stránka problému. Mohli by sme totiž takisto uviesť aj nie práve krátky zoznam toho, čo v porovnaní s nimi my nemáme a ani nevieme.

Kto je presvedčený, že naša doba je celkovo lepšia ako doby minulé, musí mať nejaké kritérium, podľa ktorého hodnotí porovnávané etapy. Predovšetkým musí vedieť, čo je dobré a čo je zlé, a tiež musí vedieť medzi nimi viesť zreteľnú deliacu čiaru. Ak by totiž neexistovalo nič dobré, nemohlo by ani existovať nič lepšie či horšie. A práve tu sa začína ukazovať problém, ktorý zástancovia našej tzv. „lepšej súčasnosti“ veľkoryso prehliadajú. Nepatrí azda takmer povinná pochybnosť o existencii objektívneho dobra, nezávislého od nás a našich hodnotení, do modernej doby? Nie je azda každý, kto trvá na objektivite dobra, okamžite a takmer inštinktívne diskvalifikovaný ako nepoučený fundamentalista, ktorému ušiel vlak, pretože jeho myslenie uviazlo v naivnej a nekritickej predmodernej dobe? Na túto otázku možno odpovedať jednoznačným súhlasom.

To však prináša so sebou vyššie uvedenú ťažkosť. Ako môže za týchto okolností niekto tvrdiť, že v porovnaní so stredovekom a/alebo starovekom je naša moderná doba vo väčšine ohľadov lepšia? To v žiadnom prípade nie je prípustné, pretože je to v rozpore s elementárnymi princípmi ľudského poznania. Môžeme si nanajvýš dovoliť povedať, že naša súčasnosť sa nám zdá subjektívne lepšia, ale nemôžeme vznášať nijaký nárok na objektívnu platnosť takéhoto tvrdenia.

To však znamená, že niektorým ľuďom by mohol pripadať lepší starovek alebo stredovek a nikto by ich postoj nemal nijako zásadne kritizovať. Samozrejme, zaznievali by ironické poznámky vyzývajúce týchto „staromilcov“, aby sa vzdali moderných výhod a žili v súlade so starovekými či stredovekými životnými štandardmi. Na to by sa však dalo odpovedať, že určite existuje mnoho užitočných moderných vecí a inštitúcií, ale že to určite nie je jediné hľadisko, ktoré pri tomto porovnávaní treba uplatniť.

Pre plastickú ilustráciu tejto problematiky nemusíme chodiť príliš ďaleko. Stačí pozorovať, aký postoj naši súčasníci zaujímajú napríklad k udalostiam medzi Ruskom a Ukrajinou. Je jasné, že tábory sú tu ostro rozdelené. Väčšina ľudí si myslí, že Putin je vtelený diabol, ktorý ohrozuje liberálne hodnoty západného typu. Ak by sa však o tejto veci hlasovalo, patril by som k tým, ktorí by sa zdržali hlasovania. Ako by bolo možné zaujať nejaké jednoznačné stanovisko k otázkam, do ktorých z politických nížin bežných občanov nemôžeme mať nijaký priamy vhľad? Ale o to tu teraz nejde. Ide o zámernú a vedomú rezignáciu dnešnej západnej kultúry na akékoľvek objektívne kritériá.

Nie je to tak dávno, čo v jednej pražskej škole, kam som vodil deti na záujmové krúžky, visel nad hlavným vchodom veľký nápis: „Nikto nie je lepší alebo horší, je iba iný“. Asi iba malý počet rodičov vedel, „odkiaľ fúka vietor“. Tento úderný slogan sa mal žiakom vryť hlboko do pamäti (a ešte lepšie do ich podvedomia), keď každý deň vstupovali do budovy školy, aby z nich po rokoch vyrástli tolerantní jednotlivci, ktorí nebudú kritizovať názory, životné štýly a orientácie, ktoré sa nezhodujú s ich osobnými preferenciami. A to bola určite len „jedna kvapka“ v záplave ďalších školou sprostredkovaných informácií, ktorá mala detskú myseľ postupne spracovávať do „želateľnej“ podoby. Nebolo by teda práve v súčasnej vyhrotenej situácii vhodné pripomenúť našim intelektuálnym, kultúrnym a politickým elitám, kam táto nimi presadzovaná výchova vlastne vedie?

Opäť tu postačí iba jeden príklad. Predpokladajme, že takto vyškolený žiačik bude skutočne dôsledný a v úplnom súlade so zásadami, ktoré mu boli dlhodobo vštepované, vyhlási: „Putin nie je lepší ani horší ako ktorýkoľvek západný politik, je len iný.“ A pretože bol formovaný tak, aby takýto relativistický názor nielenže zastával, ale ho aj aktívne presadzoval, nezostal by len pri jednoduchom tvrdení. Na sociálnych sieťach by sa pustil do jeho ostrej obhajoby a vystavil by tvrdej kritike tých, ktorí Putina označujú za zlého a zločinného tyrana.

Viete si predstaviť, čo by sa vzápätí stalo? Aký rozruch by to vyvolalo? Ak by išlo o neplnoletého žiaka, vylúčili by ho zo školského kolektívu a riaditeľ by sa s podporou celého pedagogického zboru od jeho postoja dištancoval, na všetky strany by sa ospravedlňoval a ubezpečoval verejnosť, že tento školák je nepodarený žiak jeho inštitúcie, pretože sa nechal ovplyvniť extrémistickými, fašistickými a nacistickými názormi. Chudák chlapec by si už vopred mohol byť istý, že jeho najvyššie dosiahnuté „vzdelanie“ bude len základné, pretože s takýmto názorovým profilom by nemal šancu dostať sa na žiadnu strednú školu, nieto ešte na univerzitu. A pritom by len preukázal tú žiaducu učenlivosť, vďaka ktorej by myslel dôsledne v súlade s princípmi, ktoré mu jeho učitelia s posilneným morálnym étosom dlhé roky vštepovali.

Tento hypotetický príklad jasne ukazuje na to, čo sa vo filozofii nazýva rozpor a v bežnom živote pokrytectvo. Ide o hmatateľný výraz povahy ľavicovo-liberálnej ideológie, ktorá je totalitná a netolerantná, ale ktorá túto svoju desivú povahu maskuje toleranciou a relativizmom. Keď potom niekto vezme ľavicovo-liberálnu ideológiu vážne a začne sa ňou vo svojom myslení a konaní dôsledne riadiť, tento rozpor jasne vypláva na povrch.

Takýto „ideologický požiar“ možno hasiť iba jednoznačnými vyhláseniami, rozhodnými deklaráciami a kategorickými odsúdeniami, ktoré sa zrazu odvolávajú na akési absolútne hodnoty dobra a zla. Preto treba dať za pravdu Erikovi Voegelinovi, ktorý otvorene vyhlásil, že kultúrny život Západu dnes ovládajú darebáci a zločinci. Pretože ľudia, ktorí sa správajú takto pokrytecky a dovolia, aby tvrdé dôsledky ich intelektuálneho šialenstva dopadali na ich nevinné obete, si iné označenie ani nezaslúžia!

Zdroj: christianitas.sk