Rodon - knihovna, umění, hudba, fotogalerieVzrůst mravnosti a morálky je nezbytnou podmínkou rozvoje společnosti.

Český europoslanec a profesor sociológie Jan Keller pripomína, že hlavnou požiadavkou všetkých, ktorí demonštrovali proti režimu v novembri 1989, boli slobodné voľby. Čoskoro sa však zistilo, že časť ľudí nemá v úmysle ich výsledok rešpektovať. „Plnia každý rok pri najrôznejších výročiach verejné priestranstvá, nadávajú tým, ktorí voľby vyhrali, a dožadujú sa demokracie, ktorej princíp nepochopili.“ Záležitosť týkajúcu sa syna premiéra Andreja Babiša podľa Kellera nemožno hodnotiť objektívne, pokiaľ sa nevyjadria príslušné orgány: „Politici, ktorí si ju trúfajú hodnotiť už teraz, na seba len prezrádzajú, že im o objektivitu v žiadnom prípade nejde. Keďže v riadnych voľbách neuspeli, snažia sa kauzu využiť na mocenský zvrat.“

Keď ste pred rokom písali o 17. novembri, uvádzali ste v komentári pre Právo, že napätie v spoločnosti nepoľavuje a oslavy sa stávajú tryznou za nesplnené ideály. Aj tento rok sa pripravuje mnoho osláv, ale viac sa hovorí o demonštráciách zvlášť vo svetle posledných udalostí. Čím sa podľa vás stanú tohtoročné oslavy, pôjde opäť o „tryznu“? A ak áno, tak tryznu za čo alebo za koho?

V novembri 1989 bolo hlavnou požiadavkou všetkých, ktorí demonštrovali proti režimu, aby boli v našej krajine umožnené slobodné voľby. Táto požiadavka bola úplne oprávnená, a ak by zostalo len pri nej, bolo by všetko v poriadku. Čoskoro sa však zistilo, že časť tých, ktorí slobodné voľby požadovali, nemá v úmysle rešpektovať ich výsledok, ak sa voľby skončia inak, než si želajú oni. Títo ľudia, ktorí so slobodnými voľbami súhlasia len v prípade, že v nich sami víťazia, plnia každý rok pri najrôznejších výročiach verejné priestranstvá, nadávajú tým, ktorí voľby vyhrali, a dožadujú sa demokracie, ktorej princíp nepochopili. O tom, čoho sú títo ľudia schopní, som sa presvedčil tento rok 28. októbra, keď som išiel na Pražský hrad pri príležitosti oslavy 100 rokov od založenia Československa. Hlúčik ich stál pred hradnou bránou a pokrikoval na tých, ktorí vchádzali, vrátane manželiek vojakov padlých v Afganistane, že by sa mali hanbiť. Bolo to veľmi nechutné.

K aktuálnej kauze... Syn Andreja Babiša vo videozázname, ktorý zverejnil server Seznam Zprávy, tvrdí, že ho pre Čapí hnízdo držali na Kryme a podpisoval aj nejaké dokumenty. Zatiaľ čo premiér hovorí o hyenizme a hone na jeho rodinu, šesť opozičných strán podalo návrh na vyslovenie nedôvery vláde. Škandál hýbe celou Českou republikou. Už sa o tom hovorí aj v Štrasburgu alebo v Bruseli? Ako celú záležitosť hodnotíte?

Tento týždeň zasadá EP v Štrasburgu. Vývoj v Českej republike nie je na programe rokovaní. Práce parlamentu sa nezúčastnil len Jiří Pospíšil, ktorý dal prednosť tlačovej konferencii v Prahe. Nikto v Štrasburgu jeho neprítomnosť v práci nezaregistroval a nikomu neprekážala. Záležitosť týkajúcu sa premiérovho syna nemožno hodnotiť objektívne, pokiaľ sa nevyjadria príslušné orgány. Politici, ktorí si ju trúfajú hodnotiť už teraz, na seba len prezrádzajú, že im o objektivitu v žiadnom prípade nejde. Keďže v riadnych voľbách neuspeli, snažia sa kauzu využiť na mocenský zvrat. Zodpovedá ich poňatiu demokracie, ako som o tom už hovoril.

Keď človek sleduje toto dianie, môže sa pýtať rôzne na to, čo sa vlastne deje. Napríklad, ako je možné, že dvaja novinári nájdu človeka, po ktorom polícia pátrala bezvýsledne? Alebo ako je možné, že je Andrej Babiš stále na pozícii premiéra, keď používa také „mafiánske praktiky“? Je správne odpísať premiéra pre video, ktoré je natočené tajne s psychicky chorým človekom? Skutočne sú to zásadné informácie alebo dobre načasovaná manipulácia? Atď... Z vášho pohľadu sociológa, čo môže celá záležitosť vyvolať v spoločnosti? Bude rozdelená ešte ostrejšie?

Načasovanie celej akcie je veľmi nápadné. Premiér v zahraničí, blížiace sa výročie novembra, vláda odmietajúca podpísať globálny kompakt o migrácii, ktorý hrozí našu krajinu zbaviť zvyškov suverenity vo veci prijímania migrantov. Tieto veci bijú do očí, o iných možno len špekulovať. Pokiaľ viem, polícia tvrdí, že rieši problém Babiša juniora už niekoľko mesiacov v súčinnosti so švajčiarskou stranou. Z toho mi vyplýva, že pozná jeho adresu. K tomu, ako sa k adrese dostali investigatívci, nemá sociológ čo povedať. To je otázka pre vyšetrovateľov.

Bez ohľadu na aktuálnu kauzu, ako vnímate verejný dialóg v Česku? Prezident Zeman alebo jeho hovorca označujú liberálnu opozíciu a jej naklonených novinárov buď za „nenávistníkov“, alebo „hlásateľov kultu nenávisti“. Z druhej strany znie, že Zeman ťahá krajinu na východ, robí jej hanbu a vulgarizuje verejný priestor. Možno povedať, kto tento spor viac vyhrocuje? O čom spor svedčí?

Spor svedčí o tom, že u nás v skutočnosti žiadny dialóg neprebieha. Prebieha len vzájomné osočovanie a urážanie. Ak by si dal niekto tú prácu, mohol by zistiť, ako sa rok čo rok objavuje z úst politikov aj takzvaných osobností čoraz viac vulgarizmov a nadávok. Zdá sa, že už nikto nie je voči tej lavíne nevychovanosti imúnny. Len čo sa urážky začnú zamieňať za argumenty, je potom už len krok k tomu, aby sa siahlo po fyzickom násilí. S početnosťou vulgarizmov sa totiž ich význam devalvuje a silnejším „argumentom“ už potom môže byť len facka. Na tejto špirále, ktorá môže ľahko prejsť do násilia, majú vinu všetky strany. Keby niekto povedal davom na Letnej v novembri 1989, ako o sebe budú časom hovoriť tí, ktorých vtedy zjednotil odpor k režimu, neuverili by mu. Vtedy to predsa vyzeralo, že sa na Letnej zišli samí slušní ľudia.

Prezident Miloš Zeman nehodlá predniesť príhovor ani pri príležitosti 17. novembra, je to chyba? A pokiaľ ide o prezidenta, ako sa mu, po úvahe, vodí oproti jeho československým či českým predchodcom?

Nechcem hodnotiť českých prezidentov. Aj keď sú mi niektorí z nich sympatickí viac a iní menej, v zásade si myslím, že človek k svojmu šťastiu nepotrebuje kandidovať za prezidenta. Tým, ktorí sa o túto funkciu stoj čo stoj uchádzajú, asi niečo v živote chýba. Ale každý je strojcom svojho šťastia.

Späť do Európy, späť na Západ, to bol jeden z motívov novembra 1989. Podľa nedávnych prieskumov sú však Česi v porovnaní s ostatnými členskými krajinami výrazne skeptickejší voči EÚ aj voči prijatiu eura. Môže si za to EÚ sama tým, že sa spreneverila tomu, čo si od nej ľudia sľubovali, alebo sú Česi nevďační a nevážia si, že im EÚ zaistila bezpečie a prosperitu?

Európska únia sa postupne mení. Silnie tlak tých, ktorí sa domnievajú, že na zaistenie bezpečia a prosperity treba previesť azda všetky zvyšné kompetencie z národných vlád na celoeurópske orgány. Ja sa nedomnievam, že tento proces povedie k niečomu dobrému. Ak chceme patriť k Západu, musíme si uchovať zvyšnú suverenitu. Potom sa budeme môcť otvoriť migrácii tých, ktorí to v západných krajinách tvrdo integrovaných a zbavených zvyškov suverenity už nebudú môcť vydržať. Starostlivo sledujem vývoj predovšetkým vo Francúzsku a som presvedčený, že príde čas, keď nám budú ľudia zo Západu za tento postoj ešte vďační. Niekomu však tento náš postoj veľmi prekáža. Keby boli u nás nejakí skutoční investigatívni žurnalisti, začali by pátrať, akú to všetko môže mať súvislosť s dnes takou horúcou kauzou Andreja Babiša.

Zdroj: parlamentnilisty.sk